Vodu často vnímame ako niečo obyčajné. Nemá farbu, vôňu ani chuť. Je to jednoduchá zlúčenina dvoch prvkov, pozostávajúca z dvoch vodíkových atómov pripútaných k atómu kyslíka. Je to v mnohých smeroch veľmi anomálna kvapalina. Jednou z jej anomálií je nečakane vysoká teplota varu. Keď sa pozrieme na bod varu okolitých prvkov a zlúčenín na báze vodíka, zistíme, že voda by vlastne ani nemala byť pri izbovej teplote kvapalná. Pre porovnanie kyslík má bod varu -183°C, dusík -196°C, oxid uhličitý -79°C. Keby sme zoradili podľa molekulovej hmotnosti zlúčeniny vodíka a extrapoláciou chceli zistiť bod varu vody, dostali by sme sa k teplote, ktorá sa oproti tej skutočnej líši o neuveriteľných 150°C. Toto je možné vďaka vodíkovým väzbám, ktoré držia molekuly vody pokope a bránia im, aby voľne odišli z povrchu, teda vyparili sa. Vieme, že za bežných okolností voda vrie pri teplote 100°C (nad touto teplotou už existuje iba para) a mrzne pri teplote 0°C. To však nemusí byť vždy pravda, dokonca ani pri normálnom atmosférickom tlaku. Pre oba tieto javy je totiž nevyhnutná prítomnosť mikroskopických nečistôt vo vode.
Var sa popisuje ako stav, kedy sa kvapalina vyparuje v celom svojom objeme - preto keď voda vrie, intenzívne buble. Aby však mohla vzniknúť bublinka pary vo vnútri vody, musí mať nejaký záchytný bod, ktorý ju naštartuje (napríklad už existujúcu drobnú bublinku plynu, alebo mikroskopický škrabanec na nádobe, či kryštálik vodného kameňa...). V bežne používanej vode z vodovodu, je takých záchytných bodov veľmi veľa. Problém nastane, keď sa pokúsime priviesť do varu destilovanú vodu. Pri vhodných podmienkach sa môže stať, že vodu prehrejeme na podstatne vyššiu teplotu ako 100°C a napriek tomu nezačne vrieť (podľa literatúry je maximálna teplota prehriatej vody ~ 240 - 280°C). Keď však jej nestabilnú rovnováhu nejako narušíme - napríklad vhodením kryštálikov soli, začne veľmi intenzívne vrieť.
Zdroj internet www.hodinavedy.sk
